Zver, na ktorú poľujeme...

DIVIAK LESNÝ

Diviak lesný (staršie slovenské názvy: diviak obyčajný, sviňa divá, diviak v užšom zmysle; v poľnohospodárstve divá ošípaná; v poľovníctve pomnožne čierna zver;lat. Sus scrofa) je druh z rodu Sus (diviak).

Samec akéhokoľvek druhu diviaka sa nazýva kanec. Pohlavne nedospelý kanec sa nazýva „kanček”. „Plemenný kanec” je kanec vybraný a používaný na plemenitbu. Vykastrovaný kanec je brav.

Žije v celej južnej polovici Eurázie a v severnej Afrike. V Európe nežije prakticky len vo Veľkej Británii, na Škandinávskom polostrove a v severnom Rusku. (Prípadný poddruh domáca ošípaná samozrejme žije aj inde).

Diviak lesný býva dlhý 0,9 m až 1,8 m. Chvost má 15 - 30 cm. Hmotnosť spravidla 50-190 kg (samce) a 35-160 kg (samice), ale v niektorých oblastiach, napríklad v Karpatoch, majú samce aj 350kg. Juhoeurópske diviaky lesné sú celkovo menšie ako severoeurópske. Žijú asi 20 rokov.

Sfarbenie kolíše od čiernej, cez červenohnedú po svetlohnedú. Mláďatá majú typické pruhy. Samce majú vyčnievajúce očné zuby (kly), ktoré sú však v porovnaní s inými druhmi diviakov pomerne malé.

Obýva rôzne habitaty, živí sa rozmanitou potravou, rýchlo behá a vynikajúco pláva. Uprednostňujú listnaté a zmiešané lesy a radi sa váľajú v bahne.

Samice sa zvyknú zoskupovať do čried pozostávajúcich z 20 aj viac jedincov. Inak samotársky žijúce samce sa k týmto čriedam niekedy pripájajú, najmä v období rozmnožovania.

Pária sa v zime medzi novembrom a januárom. Samica privádza na svet 4-12 mláďat vo febrári až máji, nie je však ojedinelé vidieť "prasiatka v pyžame"(pásikaté sfarbenie čerstvo narodených mláďat) i v auguste či septembri.

JELEŇ LESNÝ

Jeleň lesný (iné názvy: jeleň obyčajný, jeleň hôrny, jeleň európsky; lat. Cervus elaphus) je veľký párnokopytník zčeľade jeleňovitých (Cervidae). Vyskytuje sa na rozľahlom území Európy, na Kaukaze, v Malej, Strednej a Západnej Ázii a izolovane aj na území medzi Marokom a Tuniskom, čo z neho robí jediný druh jeleňa v Afrike. Človekom bol neskôr rozšírený aj do iných častí sveta ako do Austrálie, na Nový Zéland alebo do Argentíny.

Po celé storočia je jeleň lesný veľmi obľúbenou lovnou zverou, čo na značnej časti jeho areálu rozšírenia platí dodnes. Aj keď bol jeho počet často viditeľne oslabený, vďaka spätnej reintrodukcii do voľnej prírody a mnohým ochranárskym opatreniam prežíva v pomerne hojnom počte aj v súčasnej dobe.

Jeleň lesný patrí medzi najväčších zástupcov svojej čeľade. Samce dorastajú do 175 – 230 cm a ich hmotnosť sa pohybuje medzi 160 – 240 kg. Samice sú oproti samcom výrazne menšie, dorastajú do 160 – 210 cm a dosahujú hmotnosť medzi 120 – 170 kg. Chvost pritom meria 12 – 19 cm a v kohútiku dosahujú výšku 120 až 150 cm. Veľkosť a hmotnosť je však veľmi premenlivá a viditeľne sa líši medzi jednotlivými poddruhmi, kde najťažší (C. e. elaphus) môže vážiť až 500 kg, oproti tomu jelene žijúce v menej priaznivých podmienkach môžu dorastať do 70 cm a vážiť sotva 100 kg.

Cez leto má jelenia srsť obvykle hnedú farbu s červeným nádychom a u samcov je väčšinou navyše viditeľná aj menšia srsť na krku.

Najtypickejším znakom pre samcov sú parohy, ktoré každý rok, zvyčajne na konci zimy, zhadzuje. Na jar, keď jeleňom rastú nové parohy, sú porastené jemnou ochrannou sametovou vrstvou, ktorú neskôr vytlčú. Parohy sú tvorené z kosti, ktorá môže denne vyrásť v priemere o 2,5 cm. Pri dospelých samcoch sa na parožiach objavujú akési výrastky, ktorým sa odborne hovorí výsady, a ktoré s pribúdajúcim vekom rastú a pribúdajú. Samec s jednou výsadou, ktorá sa nazýva očník, sa v poľovníckej reči označuje ako vidlák. Druhá výsada sa označuje ako nadočník. Tretia (rastie však ako druhá v poradí), posledná potom ako operák; samce sa potom s ňou nazývajú šesťtoráci. Rozvetvené zakončenie parožia sa za výsadu už nepovažuje a označuje sa ako koruna.

Jeleň lesný je rozšíreným v mnohých krajinách a je hojným druhom párnokopytníkov. Obýva prakticky celú Európu, úplne chýba iba v jej najsevernejšej časti. Na území Ázie obýva jej strednú a západnú časť a zasahuje tiež na územie Malej Ázie.Ide pritom o typického obyvateľa starých lesov s občasnými lúkami a pásmi krovín.

V minulosti sa predpokladalo, že obýva aj územie Severnej Ameriky, vďaka DNA testom je však dnes populácia žijúca na tomto území považovaná za úplne samostatný druh – jeleň wapiti (Cervus canadensis).

Hoci jeho početnosť všeobecne rastie (zvlášť na území štátov, kde boli takmer úplne vyhubení jeho prirodzení predátori), v niektorých častiach sveta je jehopopulácia stále na poklese. Príkladom je napríklad severná Afrika. V niektorých štátoch bol v minulosti úplne vyhubený (Albánsko, Izrael, Jordánsko, Libanon,Mexiko, Nepál, Turkménsko) sa nevyskytuje sa tu dodnes, v niektorých bola jeho populácia zachránená vďaka vypúšťaniu umelo odchovaných jedincov späť do voľnej prírody (Grécko, Kazachstan, Maroko). Človekom bol úplne zavedený napr. do Austrálie, Čile, Portugalska, Argentíny alebo na Nový Zéland.

Samce sa okrem ruje zdržujú väčšinou samostatne, samice naopak v skupinách, ktoré môžu pozostávať až z 50 jedincov. Aktívny býva až počas súmraku, kde ho môžeme vidieť na pastve a na lesných lúkach.

Dosahujú rýchlosť 40 km/h, krátkodobo aj 78 km/h.

Jeleň lesný je typický bylinožravec. V jeho strave prevažujú najmä zelené byliny, ale často ohrýza aj kôru stromov alebo požiera lesné plody (bukvice, gaštany, žaluďe) a puky.

Vďaka svojej veľkej veľkosti dospelé jelene nemajú v súčasnosti okrem človeka veľa prirodzených nepriateľov. Najväčšou hrozbou pre nich predstavuje vlk, občas na nich môže zaútočiť aj medveď. Mláďatá sa môžu stať ľahkou obeťou rysov. Pri pokuse o napadnutie sa samce väčšinou oháňajú svojimi parohmi a snažia sa tak predátora zastrašiť, samice sa obvykle spoliehajú na svoju ostražitosť a pri pastve na otvorenej ploche nad bezpečnosťou stáda dohliada niekoľko z nich, ktoré v prípade ohrozenia vydajú poplašný signál a celé stádo sa stiahne späť do lesného porastu.

Samce jeleňa lesného počas ruje charakterizuje ich hlasné trúbenie, pri ktorom sa snaží upútať pozornosť samíc a udržať tak svoje stádo pohromade. Tento jav môžeme najčastejšie počuť pri svitaní alebo pri súmraku, kedy sú jelene najaktívnejšie. Samotné trúbenie však používajú aj pri súbojoch medzi sebou, kedy sa snažia pomocou svojich parohov vyhnať svojho konkurenta od blízkosti samíc.

Samice pohlavne dospievajú v druhom roku života a gravidita u nich trvá 240 až 262 dní.Rodia 1, vzácne aj 2 mláďatá vážiace približne 15 kg, ktoré sú niekoľko prvých dní po narodení skryté v trávnatom poraste. Po dvoch týždňoch sú mláďatá schopné pripojiť sa k stádu, ale na matke sú závislé 3 mesiace. Ich charakteristické biele škvrny obvykle miznú, ale pomerne často sa stáva, že niekoľko bielych škvŕn je na srsti mladých jeleňov viditeľných ešte nasledujúci rok.

Vo voľnej prírode sa jeleň lesný dožíva priemerne 10 až 13 rokov, v zajatí sa môže dožiť aj viac ako 20 rokov.

SRNEC LESNÝ

Srnec lesný (staršie: srnec hôrny, srnec obyčajný, srna hôrna, srna obyčajná, srna lesná; lat. Capreolus capreolus) je hojne rozšírený párnokopytník z čeľade jeleňovité.

Srnec lesný je relatívne malým zástupcom svojej čeľade. Dosahuje hmotnosť medzi 17 – 30 kg, dĺžku 90 – 130 cm a v kohútiku meria 65 – 85 cm. Chvost je veľmi krátky (2 – 6 cm) a sotva viditeľný. Cez leto má jeho srsť až mierne hrdzavo-červený odtieň, s príchodom zimy však narastá nová zimná srsť a jej sfarbenie znateľne tmavne (srnča zver prefarbuje). Samce majú relatívne krátke parožky, ktoré môžu u jedincov v dobrých podmienkach dorásť až do dĺžky 25 cm. Každý rok, v rozmedzí od októbra do novembra, samce svoje parožky zhadzujú a na jar budúceho roku (marec – apríl) im narastajú nové, ktoré sú spočiatku pokryté akousi zamatovou vrstvou, ktorá sa nazýva lyko a vyživuje paroh pri vývoji a raste. Po dokončení vývoja parôžkov sa srnec zbaví odumretého lyka otieraním a otĺkaním o slabé kmene stromov alebo drevín. Srnčie parožky môžu byť jednoducho zahrotené, ale môžu mať aj 4 až 6 výsad. Takže to môže byť špičiak, vidliak, šestorák, výnimočne osmorák (štyri výsady na jednom parožku) alebo raritný srnec s rôzne nepravidelne deformovaným a členitým parožím. Srnec svoje parožky zhadzuje v novembri a decembri. Srnec sa loví od 16. mája do 30. septembra, srny a srnčatá od 1. septembra do 31. decembra.

Veľmi vzácne je možno naraziť na srnčích albínov. Tí v dôsledku svojho nedostatku často trpia aj zlým zrakom a sú svetloplachý. Medzi poľovníkmi sa traduje, že zastreliť srnu-albína prináša smolu, respektíve, že kto zastrelí srnu-albína, do roka zomrie. Jednu srnu-albína chová ZOO Děčín.

Srnec lesný žije v lesoch, za súmraku, keď je najaktívnejší, veľmi často navštevuje poľnohospodársku krajinu a často preniká až na okraje miest. Obýva prakticky celú Európu, vo veľkom počte chýba iba na severe Škandinávie, zasahuje aj až k pobrežiu Kaspického mora a na územie Malej Ázie.

Na Slovensku a v Česku patrí o najpočetnejším párnokopytníkom. V roku 1970 bola jeho početnosť v ČR odhadovaná na 198 000 jedincov, v roku 2003 už na viac ako 300 000 jedincov (najviac od 60. rokov 20. storočia).

Živí sa najmä rôznymi bylinami, občas žerie aj rôzne plody. Obzvlášť pritom obľubuje mladé výhonky tráv s vysokým obsahom vlhkosti. Srnec hôrny je relatívne plachý a pri ohrození sa často ozýva zvukom podobným psiemu štekaniu. Väčšinu roku sa zdržuje samostatne, výnimkou je iba obdobie rozmnožovania. Samce sú teritoriálne a svoje teritórium chránia pred ostatnými samcami. Na značkovanie teritória používa výlučky z pachových žliaz medzi raticami, na čele a pätách.

Samice pohlavne dospievajú vo veku 16 mesiacov. Samce sú polygamné a v polovici júla začínajú bojovať o priazeň samíc. Do novembra sa zárodok prakticky nevyvíja (latentná brezivosť / utajená gravidita). Podľa niektorých zdrojov sa v novembri neoplodnené srny pária s mladými srncami, ktorí neboli pripustení k ruji vo zvyčajnom čase staršími a silnejšími samcami, zárodok sa potom vyvíja normálne – toto však nebolo potvrdené. V máji až júni rodí srna obyčajne jedno, niekedy dve hnedé, biele škvrnité mláďatá (srnčatá).

Srnčatá zostávajú niekoľko prvých dní nehybne skryté v hustej vegetácii, kam ich chodí matka niekoľkokrát denne kŕmiť. V tomto období ich je mnoho zahubených sekačkami, poľovníci sa tomuto snažia zabrániť spoluprácou s poľnohospodármi – prechádzaním lúk pred kosbou, nájdené srnčatá odnášajú do krovín tak, aby na nich nezostal ľudský pach. V prípade, že samica zaregistruje v ich blízkosti človeka, psa alebo nejakého dravca, sa často stáva, že svoje mláďatá opustí. Mláďatá dojčí 6 až 7 mesiacov.

Vo voľnej prírode sa dožíva srnec maximálne 10 rokov.

LÍŠKA HRDZAVÁ

Líška hrdzavá alebo staršie líška obyčajná (Vulpes vulpes, syn. Vulpes fulva, Vulpes palmaria) je druh cicavca z čeľade psovité.

Líška sa príliš nelíši od pôvodných psov, vlkov, šakalov a ich príbuzných a od psov domácich stavbou svojho chrupu, zato sa však odlišuje pretiahnutým telom, dlhým hustým chvostom a mierne prehĺbeným výstupkom čelnej kosti. Jej dĺžka je 1,3 metra, z čoho 40 centimetrov pripadá na chvost, výška v záhlaví je naproti tomu len 35 cm, nanajvýš 38 centimetrov, váha 7 až 10 kilogramov. Hlava je široká, čelo ploché, papuľa, ktorá sa náhle zužuje, dlhá a tenká, oči sú šikmé a uši, ktoré sú pri koreni širšie a navrchu zašpicatené, sú vzpriamené. Telo sa zdá tučné pre dosť hustú srsť, ale v skutočnosti je veľmi štíhle, pritom však veľmi svalnaté a schopné najrozmanitejších pohybov. Nohy sú tenké a krátke, chvost dlhý a huňatý, kožušina veľmi hustá, bohatá a mäkká. Sfarbenie je plavo šedastočervené, čo sa úplne zhoduje s farbou pôdy. Hodí sa práve tak pre les listnatý, ako ihličnatý, pre les nízky alebo vysoký a rovnako pre pastviny ako polia a skaliská alebo kamenistú pôdu. Opatrne sa blížiacu líšku nemožno ani spozorovať, práve preto, že celé jej okolie je podobne sfarbené ako ona, takže s ním splýva.

Jednotlivé druhy líšok sa líšia od seba sfarbením. Líška žije v najväčšej časti severnej Afriky, v západnej a severnej Ázii. V mnohých krajinách sa vyskytuje hojne. Brloh si volí vždy s najväčšou opatrnosťou. Sú to hlboké, obyčajne rozvetvené dutiny, medzi koreňmi alebo na iných vhodných miestach.

Líšky majú širokú škálu hlasov v rozsahu 5 oktáv. Podľa aktuálnych výskumov rozoznávame u dospelých líšok 12 a u mláďat 8 rôznych hlasových prejavov. Väčšina týchto hlasov sa dá zaradiť buď medzi kontaktné hlasy, alebo medzi interaktívne hlasy. Variácie sú potom dané vzdialenosťou volajúcich jedincov od seba (u kontaktných hlasov) a mierou agresivity (u interaktívnych hlasov).

· Kontaktné hlasy

·"wow-wow-wow" 3 – 5 slabičné štekanie s dôrazom na poslednej slabike, tento kontaktný hlas počuť najčastejšie, hlavne od decembra do februára, pravdepodobne slúži na udržiavanie kontaktu na väčšie vzdialenosti (u líšok chovaných v zajatí bolo zaznamenané, že odpovedajú na nahrávky hlasov iných líšok, ktoré poznajú, ale nie na hlasy cudzích líšok), u mláďat bol tento hlas počutý najskôr vo veku 19 dní, keď si tak získavali pozornosť.

·keď sa k sebe dospelé líšky približujú, zdravia sa trojslabičným trilkom, podobným kotkodákaniu sliepok.

·Interaktívne hlasy

·dospelé líšky sa navzájom zdravia trojslabičným trilkom (pozri vyššie) u podriadených zvierat podobným fňukaniu, ktoré môže vystúpať až do pišťania

·"k-k-k-k" kekerovanie, hrdelný zvuk podobný rapkáču, pri agresívnych sporoch, pri hre šteniat, v čase ruje medzi samcami-rivalmi alebo pri odmietaní

·dospelé líšky zdravia mláďatá tichým hrubým zvukom.

·"waaah" tiahly jednoslabičný škrek či kňučanie, ktoré nezapadá ani do jednej skupiny hlasov, počuť ho počas obdobia párenia, môžu sa tak ozývať           obe pohlavia, no pravdepodobne sa tak hlavne ozýva samica, aby prilákala samca.

·jednoslabičné varovné štekanie, dospelé líšky varujú mláďatá, ak sú mláďatá blízko, znie ako tlmený kašel, ak sú ďaleko, prechádza do ostrého          štekot

JAZVEC LESNÝ

Jazvec lesný alebo jazvec obyčajný alebo jazvec hôrny (lat. Meles meles) je cicavec z čeľade lasicovité. V užšom (novšom) zmysle je to druh vyskytujúci sa len v Európe (okrem severnej Škandinávie), na Kréte a v Malej Ázii, v širšom (staršom) zmysle sa vyskytuje aj v ostatnej Ázii a Japonsku, čiže zahŕňa aj to, čo sa inde klasifikuje ako samostatné druhy Meles anakuma a Meles leucurus. V systémoch, v ktorých je jazvec lesný definovaný v širšom zmysle, má jazvec lesný v užšom zmysle postavenie poddruhu jazvec (lesný/obyčajný) európsky (lat. Meles meles meles). Tento článok je o jazvecovi lesnom v užšom zmysle, pričom ale všeobecná charakteristika platí aj pre jazveca lesného v širšom zmysle.

Na lovenie jazvecov bolo vyšľachtené špeciálne psie plemeno – jazvečík.

Obýva najmä lesy, vyhovuje mu priemerne úrodné územie, ktoré nie je hornaté. Vyskytuje sa až do 2 000 m n. m. ale najčastejšie do 700 m n. m. Vyhýba sa monokultúrnym oblastiam vytvoreným človekom a miestam s lesníckou činnosťou.  Ak je vyprovokovaný, býva agresívny. To bolo v minulosti v Európe využívané na krvavý šport, kde boli na takto vyprovokované jazvece štvané psy. Vo všeobecnosti je to mierumilovné zviera, svoju noru zdieľa s ostatnými zvieratami, líškami, psíkmi medvedíkovitými a zajacmi.

Jazvece sú prenášačmi baktérie druhu Mycobacterium bovis, ktorý spôsobuje tuberkulózu dobytka. To vyvoláva obavy u farmárov a vytvárajú sa špeciálne programy na vakcináciu, najmä v Spojenom kráľovstve. Môžu prenášať aj besnotu.

Druh sa pravdepodobne vyvinul z čínskeho Meles thorali v ranom pleistocéne. Dnešný druh pochádza zo začiatku stredného pleistocénu s nálezmi fosílií v Episcopia, Grombasek, Süssenborn, Hundsheim, Erpfingen, Koneprusy, Mosbach 2 a Stránská Skála. Porovnanie fosílii s dnešným druhov preukazuje značnú adaptáciu na všežravosť, najmä zväčšenie povrchu stoličiek a zmena očných zubov. Jeho fosílie sa nachádzajú aj v starších geologických vrstvách, čo je spôsobené jeho zvykom vytvárať si nory.

Na území Slovenska je najväčšou lasicovitou šelmou. Má valcovité telo, váži 8 – 10 kg (váha záleží od obdobia, najťažší je na jeseň až 20 kg), dlhý je 60 – 85 cm a s chvostom (12 – 20 cm) má meter. V porovnaní s ostatnými lasicovitými šelmami má jazvec úplne odlišný tvar tela. Má takmer bielu hlavu, len cez oči má široké čierne pruhy. Srsť je žltosivá až čierna. Došľapuje na celé chodidlá a labky má opatrené piatimi veľkými pazúrmi. Uši má malé. Samec je väčší ako samica.

Ich nohy sú krátke s piatimi prstami. Našľapujú na prsty.  Pazúry sú dlhé, silné a na koncoch tupé, čo pomáha pri hrabaní.Pazúry nie sú stiahnuteľné. Rypák je prispôsobený na hrabanie a skúmanie, je flexibilný a svalnatý. Majú malé oči. Fúzy sa nachádzajú na rypáku nad úrovňou očí. Jeho črevá sú trochu dlhšie ako pri líške hrdzavej. Tenké črevo má v priemere 5,36  a chýba mu slepé črevo. Samec aj samica majú tri páry bradaviek, ktoré sú u samice viac vyvinuté. Nedokáže sa ohnúť v chrbte ako napr. kuny a ani sa nedokáže vzpriamiť na zadných nohách ako mediare, ale pri dlhom cvale sa dokážu rýchlo pohybovať. 

Čuch jazveca je jemný a zrak monochromatický, pretože je známe, že nereagujú na červenú farbu. Ich pozornosť pútajú pohybujúce sa objekty. Sluch nemajú vyšší ako ľudský.

Je to spoločenský živočích, aktívny najmä v noci. Vyhrabáva si noru vo vyvýšenom teréne. Nora je vždy veľmi členitá s mnohými chodbami, vstupmi a komorou v strede, kde spí a môže byť až 5 m hlboká. Vo svahovitom teréne môže byť dĺžka nory až 100 m. Nory sú viacgeneračné a s viacerými rodinami. Cez jeseň si vytvára zásoby tuku na zimu. Cez zimu obmedzuje svoju aktivitu, veľa spí, ale do skutočného zimného spánku so zníženou telesnou teplotou neupadá.  Je veľmi čistotný. Podzemné priestory si vystiela suchou trávou a listami. Trus ukladá mimo noru a vytvára si tak latrínu. Latrína je potom centrom spoločenstva a skupiny jazvecov. Svoje teritórium si značkujú pachom a nie sú tolerantné k ostatným jazvecom.

V nore sa neobjavujú ani zvyšky potravy, na rozdiel napríklad od nôr líšok. Jazvec je všežravec a živí sa tým, čo je dostupné. Najmä dážďovkami (až 2/3), hmyzom, hrabošmi, vajcami, semenami, hubami, bobuľami, lesnými plodmi, korienkami, občas zožerie aj zdochlinu. Napriek tomu, že je aj mäsožravec, nemá na to prispôsobený chrup.

Ak nejaký jazvec zomrie v časti nory, ostatní túto časť niekedy zahrabú a uzavrú, neskôr vyhrabú novú. Niektoré jazvece naopak vynášajú mŕtvych von a tam ich zahrabávajú. 

Pári sa celý rok, ale najmä od februára do mája. Mláďatá sa rodia vo februári alebo marci. Mláďatám, ktorých sa rodí 1 až 5, sa otvárajú oči po 3 týždňoch. Sú dojčené približne 10 týždňov a po 5 mesiacoch sa osamostatňujú. Dospelosti dosahujú vo veku 1,5 – 2 rokov. Jazvece sa dožívajú až 15 rokov. 

Aj napriek jeho veľkému počtu sa zakladajú záchrannej stanice, kde chovajú tieto jazvece. Jazvec je ťažko spozorovateľný. Na Slovensku patrí medzi lovnú zver. Dospelé jedince nemajú v prírode veľa prirodzených predátorov. Ich najčastejšou príčinou smrti je tuberkulóza, smrť hladom alebo zrážka s automobilom.

V zajatí sa môžu dožiť aj 15 rokov.

KUNA LESNÁ

Kuna lesná alebo kuna hôrna (lat. Martes martes) je najbežnejší mäsožravec z čeľade lasicovité (Mustelidae) v Strednej Európe.

Kuna lesná je asi 55 centimetrov dlhá s chvostom asi 30 centimetrov, jej kožúšok je zvrchu tmavohnedý a plavý, čelo je svetlohnedé, boky a brucho žltkasté. Nohy sú čiernohnedé, chvost tmavohnedý. Pod ušami sa tiahne úzky, tmavohnedý pruh. Medzi zadnými nohami je červenkasto-žltá, hnedo lemovaná škvrna, ktorá sa často rozširuje špinavo-žltým pruhom až ku hrdlu. Samé hrdlo a dolná časť krku sú krásne žltkovo-žlté, čo je práve najvzácnejším znakom tohoto zvieraťa, odlišujúcim ho od blízkej príbuznej kuny skalnej (Martes foina) s charakteristickou bielou škvrnou na hrudi a krku. Hustá, mäkká a lesklá srsť sa skladá z dosť dlhých pevných chlpov a krátkej, jemnej podsady, ktorá je na prednej časti tela bielošedá, vzadu a po stranách tela žltá. Nad hornou perou sú štyri rady fúzov okrem jednotlivých štetín pod očnými kútikmi, na brade a na hrdle. V zime je celkové sfarbenie kuny tmavšie ako v lete. Samička má chrbát svetlejší ako samec a škvrnu menej zreteľnú. Aj u mladých zvierat je hrdlo a dolná časť krku svetlejšia. Živí sa hlodavcami (častou korisťou sú veverice) a vtákmi.

Domovom kuny lesnej sú všetky lesnaté končiny severnej pologule. V Európe žije v Škandinávii, na Ukrajine, v Rusku,Anglicku, Nemecku, Francúzsku, Česku, na Slovensku, v Maďarsku, Taliansku a Španielsku, v Ázii až po Altaj, na juhu až k prameňom Jeniseja. Lesné kuny v Taliansku sú svetlo šedohnedé alebo žltohnedé, pyrenejské kuny sú veľké a silné a rovnako svetlé kuny z Macedónie sú prostredne veľké, ale tmavé.

Lesná kuna obýva listnaté i ihličnaté lesy a vyskytuje sa tým častejšie, čím sú lesy osamelejšie, hustejšie a temnejšie. Je pravým obyvateľom stromov.Ako obydlie jej slúžia dutiny stromov. Kuna plieni hlodavcov, ale aj vtáčie hniezda, vyhľadáva úle, z ktorých konzumuje med, sliedi po ovocí, pochutnávajúc si na hruškách, čerešniach a slivkách.

Kožušina kuny lesnej je však z našich kožušín najcennejšia. Najkrajšie kožušiny pochádzajú z Nórska a Škótska. Nasledujú podľa kvality kožušiny z Talianska, Švédska, severného Nemecka, ale aj z Česka a Slovenska. Kožušina z kuny sa cení vysoko nielen pre krásu, ale aj pre ľahkosť.